Koľkú užitočnosť a božskú radosť prináša
samota a ticho pustovne tomu, kto ich miluje,
to vie len ten, kto to vyskúšal.
sv. Bruno
Slovo pustovňa a pustovník v nás akosi automaticky vyvoláva predstavu o pustom, od sveta vzdialenom mieste, kde žije osamelý pustovník. V súvislosti s takouto predstavou možno niekto zatúži po podobnom spôsobe života; byť ďaleko od zhonu a hluku všedných dní, od pracovného stresu, vzdialiť sa od anonymného davu, v ktorom človek stráca vlastnú identitu.
Každý z nás v živote potrebuje aj samotu. Máme tým na mysli miesto a čas vyhradený iba pre seba, kde nás nik neruší. Hľadáme priestor, kde sa môžeme ponoriť do vlastných myšlienok, vyliať si svoje srdce a stráviť čas v spoločenstve s Bohom. S idylickou predstavou o samote, tichu a modlitbe sa však automaticky nemusí spájať túžba žiť pustovníckym životom; možno ide len o momentálnu presýtenosť svetom a o túžbu uniknúť z jeho stereotypu do samoty.
Cítime sa zaťažení vysokým životným tempom. Sťažujeme sa na nedostatok času v základných potrebách, ako je čas pre rodinu, pre deti, pre seba, pre dušu i telo. Pozorujeme absenciu času na oddych, na pokojnú prácu, ale i na ticho či modlitbu. Dnešná doba informatiky nás denne vystavuje nutnosti rozlišovať a spracovať to množstvo informácií a podnetov, ktoré na nás doliehajú. V tejto záplave sa často dokážeme len s ťažkosťami orientovať a rozlíšiť to, čo je pre nás potrebné, dôležité či užitočné, od toho čo je zbytočné a zaťažujúce.
Jednoducho, sme vystavení prevahe činnosti nad kontempláciou, zažívame čoraz viac hluku a menej ticha. Ale človek je stvorený na obraz Boží, a tento obraz vtlačený Bohom, má aj Bohom dané pravidlá života, ktoré ho robia vyváženou, harmonickou osobou. Človek nie je ako stroj, ktorý môže byť jednostranne zaťažovaný. Ak je tomu tak, začína sa brániť, hľadať východiská, a ak je dosť múdry, snaží sa o preventívne opatrenia. Veď činnosť a kontempláciu je potrebné vyvažovať, a to je umenie, podobné chodeniu po lane…
Vo svete, ktorý nás prenasleduje všemožnými lákadlami, sme povolaní k samote, kde môžeme bojovať napríklad aj so svojou nezriadenou žiadostivosťou a kde sa v stretnutí s milujúcim Ježišom môže narodiť naše nové ja. Samota je miestom očisťovania a premeny, miestom vnútorných zápasov i nachádzania východísk.
Práve v samote sa z nás stávajú súcitní ľudia, hlboko si vedomí svojej spoluúčasti na pokleskoch a páde celého ľudstva, pripravení vykročiť ku všetkým núdznym.
Čas strávený v samote v modlitbe vôbec nie je stratený, práve naopak, je pre nás veľkým ziskom. Pri modlitbe zakúšame, že Božia ruka je s nami v každej chvíli. Žijeme čas ako kairos, prítomnosť vo večnosti.